Fantasy filmy ma práve extra nenadchýnajú. Teda. Aby som to spresnila, niektoré samozrejme áno. Ale podľa mňa dobrý „fantasťák“ musí mať striktné pravidlá. Príklad: taká Fantaghiró, to bolo na mňa naozaj príliš. Keď išlo do tuhého, načo sa babrať s vymanením zo situácie nejakým premysleným spôsobom, determinovaným pravidlami daného sveta, keď môže jednoducho náhle ožiť pri nohe ležiaci kameň. Bez ladu a skladu. Ale určité zákonitosti, pravidlá platia v každom jednom svete a len keď sa určia a dodržujú, môže byť fantasy film skvostom. Preto niektoré filmy z tohto žánru ma nechávajú chladnou.
Po operácii si však človek nenavyberá. Čas je taký dlhý, že aj Einstein by len oči otváral. Nuž, treba ho skrátiť. Aj sekera by bola možnosť, možno. Ale objavila som Doctora Who, Pána času. Správne. Bez ladu a skladu. Za žiadnych okolností, rozumej normálnych, by som obdobnému seriálu nevenovala ani 10 svojich cenných minút. Ale tak ako čas, je relatívne všetko. Prvá séria, druhá, tretia...
Cestou domov kráčam po schodoch pešo. Jednak je to zdravé a jednak bývam na prvom. Nejako sa mi nepozdáva predposledný schod. Zvolám na dcéru: „Vidíš to, ten tvar? Prasklina!“
Neskoro večer ma pochytil hlad. Všetci už spia, všade ticho. Kuchyňa je hneď za rohom. Nestihla som ani rozsvietiť, zase ten zvuk. Pane bože, tuším mi v kuchyni pristáva TARDIS! Prapodivné zvuky, ktoré moja chladnička vždy vydávala, konečne teraz dostali zmysel.
Zjedla som jogurt a vrátila sa do postele. Rozmýšľam, čo presne vysadiť. Začínam sa cítiť poriadne re-tardis. Asi potrebujem doktora.
Alebo Doktora? :-)