Keď som bola malá, fascinovalo ma dobro. Bola som vychovávaná v kresťanskom duchu, rapkala som desatoro a mala krédo: aspoň jedno dobro denne. Po ulici som kráčala s otvorenými očami, pripravená zhrbenej babičke vziať tašku alebo bez mihnutia oka pomôcť slepému človeku prejsť cez cestu. No, to sa mi myslím nepritrafilo. Dokonca som bola naučená zdraviť slovkom „bozkávam“. Veľmi, naozaj veľmi hlúpe. Oči sa mi otvorili v deň, keď som tak nemiestne pozdravila suseda so zmyslom pre humor. Odzdravil ma po svojom: „Necítim“. Každopádne, bola som na seba veľmi hrdá, cítila som sa byť dobrým človekom.
Prešiel nejaký ten piatok. Vlastne, opäť prišiel piatok a u nás sa každý piatok vysávalo a pralo. Bez automatickej práčky. Bol to taký tradičný piatkový paradox. Milovaný piatok, kedy sa školská taška pleskla do najbližšieho kúta a človek mal pocit, že sa vyslobodil z Alcatrazu, na strane druhej tu boli tie povinnosti. Mala som zlý deň a v sebe naozaj odpor. Ten najodpornejší. Niekedy vtedy mi prešlo hlavou, že taká úžasná až nie som.
Keď prišla pokročilá puberta, prišlo i čoraz viac takýchto uvedomení. Cítila som, že som odporná, ale akosi nešlo s tým nič robiť. Uvedomenie si, že nie som vždy iba dobrý človek (teda určite nie taký, ako som si to kedysi predstavovala a idealizovala) a že tam vo vnútri živím ešte jednu, mne doposiaľ menej známu, bytosť, ma prekvapilo. Nie príjemne.
A takto nejako možno vznikajú vnútorné konflikty. Vnímanie iba jednej strany reality. Ignorovanie tej druhej.
Robíme to pričasto. Všetci. Učia nás konať dobro a odsúdiť zlo. Bez rozmyslu. Veď je to prosté. Dobro je dobré a zlo zlé. Kde je však presná hranica medzi dobrom a zlom? Prečo niekedy explodujeme ako desaťkilový trinitrotoluén, i keď ešte pred necelou minútou sme mali vnútorné prednastavenie byť tým najlepším tvorom na planéte?
V zrkadle každé ráno učešeme vlasy nášmu dobrému Ja, usmejeme sa na neho. Berieme osobné veci a letíme s pozitívnym myslením prežiť svoj deň. Naše druhé Ja zostalo skrčené niekde vo vnútri, zahrabané a nepovšimnuté. Nechcené dieťa. A tak mu nič iné nezostáva, čučí vo vnútri a možno si aj na čas zdriemne. Ale stále je tam. A my sme ako matka, ktorá keď zahrnie jedno dieťa láskou a druhé odstrčí, v tom druhom priamo úmerne vypestuje žiarlivosť a nenávisť. Vesmír a všetko v ňom funguje ako batéria. Má kladný a záporný pól. Alebo keď vám to pôjde ľahšie, predstavte si mincu. Dve strany alebo súčasti jedného celku. (s výnimkou kúzelného fotónu; apropo, ktovie prečo umierajúci vraj vidia práve svetlo...hm, ale to je už celkom iná téma...)
Vesmír má prosto svoje elementárne zákony. A jedným z nich je spomenutý zákon polarity. Funguje jednoducho. Posilňuj jeden pól a zároveň posilníš i ten druhý. Ľudia nevedú boje iba v duchu zla. Vedú ich aj v duchu dobra. Boj proti rasizmu, boj proti interrupciám, boj proti čomukoľvek. Vždy je to však boj, boj, ktorý sa realizuje na oboch frontoch. Postavíš armádu, nepriateľ ju postaví tiež. Učiníš výstrel, musí sa brániť. Je hlúpe si myslieť, že nepriateľa, akéhokoľvek, môžeš zničiť. Aj Hitler zomrel, ale vždy sa narodí nový. S iným menom. Bez fúzov.
Kto si to neuvedomí, najskôr bude celý život viac často alebo menej často vypúšťať strely. V duchu dobrej viery. A vesmír sa i tak bude naďalej rozpínať a vlniť vo svojich tradičných sínusoidách. Ako jeden dokonalý celok.
